V roku 2016 začali v Auparku horieť káblové rozvody v dátových uzloch — kamerové servery, komunikačný a riadiaci systém. Automatické vodné hasenie zabralo tak, ako malo.
A potom sa začal druhý problém. Voda z hasenia sa dostala o poschodie nižšie a vytopila obchody. Kamerový systém v celej budove nefungoval takmer tri mesiace. Škoda spôsobená hasením prevýšila škodu spôsobenú požiarom.
Toto nie je zlyhanie techniky. Voda si robila presne to, na čo je určená — odoberá teplo a hasí spoľahlivo. Problém je, že sa nedá povedať, kam po zásahu potečie, a v budove postavenej okolo káblových trás a serverovní je odpoveď vždy rovnaká: nadol, do všetkého, čo je pod tým.
Pri návrhu ochrany dátového uzla sa preto oplatí otočiť otázku. Nie „čím uhasíme požiar", ale „čo nám zostane funkčné po tom, ako ho uhasíme". Prášok hasí elektrické zariadenia a transformátory do 40 000 V bez ich poškodenia. Po zásahu sa povysáva. Serverovňa môže bežať ďalej.
Po tejto skúsenosti sa vedenie Auparku obrátilo na SAPFIR. Rovnaký dôvod priviedol k autonómnemu práškovému haseniu aj Škodu Auto a Hyundai — s tým rozdielom, že tam bolo alternatívou plynové hasenie, ktoré je navyše jedovaté.
